Jantárový príbeh

Jantárový príbeh začína niekde ďaleko v borovicových hájoch, ktoré osviežuje jemný, morský vánok.

Bolo to dávno, keď ešte vôňu ihličia, jemne sa prelínajúcu s morskou soľou, prinášal vietor už z diaľky. Vo vzduchu však cítiť smútok. Je nesmelý. Chveje sa plačom. Mračná sťahujúce sa k zemi akoby chceli už každú chvíľu spadnúť. Roztrhnúť tú bolesť a navždy ju zahodiť. Ale to nejde. Ostáva. Je silná, pevne zviera srdce, ktoré jej vzdoruje. Bojuje s ňou. Nevládze, ale nevzdáva sa. Niekde tam ďaleko je nádej. Nádej na nový začiatok.

Tam, kde sa majestátne borovice jemne nakláňajú nad more, je počuť plač a smútok dievčiny nad stratenou láskou. Ich láska chcela trvať večne. Bola taká mladá. Silná a čistá. Nebrala, ale dávala. Mala plány, chcela sa rozdať, chcela zostarnúť. Niečo však už na samom počiatku rozhodlo, že táto láska bude veľká. Bude trvať navždy. No inak. Inak ako si mysleli.

Ten plač je tak silný, že zaplakali až mohutné borovice. Ich živicové slzy začali stekať do rozbúreného mora. Do mora, ktoré počulo nárek. Srdce dievčiny pukalo nad mládencom, ktorého more objalo. Vydal sa na neľahkú cestu. Vedel, že to musí urobiť. Inej cesty nebolo. Len vpred. Vedel viac ako ktokoľvek iný. Toto bolo preň pripravené od počiatku. Milovať a obetovať sa. Dať všetko, ale za akú cenu? Za cenu života.

Nie svojho. Šiel zachrániť priateľa. Nasadil do toho všetko. Svoju silu, rozum aj vášeň pre boj. Boj za všetko. Za záchranu života, za priateľa, za víťazstvo. Bol mladý a silný. No more chcelo byť silnejšie. Vlny bičovali malú loď. Tá statočne vzdorovala. More ju vynieslo vlnou vysoko, aby ju následne ponorilo do svojich hlbín.

Nastalo ticho.

Aj rozbúrené more sa upokojilo. Mladý život sa stratil pod hladinou plnou záhad.

Prešiel čas. Každý ho oplakával. More pojalo množstvo sĺz. Boli to slzy smútku a výčitiek. Prečo? Prečo práve ON. Prečo sa nezachránil. Veď mohol. Mohol povedať, že nepôjde. Mohol svojho priateľa zachrániť inak. Zavolať na niekoho, privolať pomoc. Alebo ho nechať tak. Myslieť na seba. On to však neurobil. Vedel, že to inak nepôjde. Len za cenu života, môže darovať život.

Plakal každý. Aj voňavé borovice plakali a ich živica stekala do mora, ktoré ju premenilo na poklad. Naoko stratený život opäť ožil. Ožil v podobe jantárových sĺz. Tie sa hojdali na vlnách až ich more vyplavilo na breh, kde sa prechádzalo ubolené srdce smutnej dievčiny. Po troch dňoch smútku a preplakaných nocí našla na brehu mora znamenie. Bolo to znamenie ich lásky. Iskra, ktorá sa zaleskla v piesku upútala pohľad dievčaťa. Podišlo k nej a začalo si ju obzerať. Jantárová slza bola priezračne čistá, plná lesku a nežne hriala. Jemne voňala po ihličí a mala farbu lesného medu. Dievčina vedela, že toto je znamenie. Vedela, že jej láska žije aj naďalej, no inak. Raz sa so svojou láskou stretne. Keď sa zahľadela do jantárovej slzy, videla nádej. Nádej na nový život.

Od tej doby chodievali ľudia na breh mora hľadať tú nádej. Mnohí urazili dlhú cestu, aby mohli nájsť na brehu mora jantárovú slzu a dotknúť sa jej. Pevne ju zovrieť v ruke a nepustiť. Veriť v nový život. Život v plnosti.

Reblan – Všetky práva vyhradené. Dielo podlieha autorským právam.